Systémy samonabíjacích dlhých ručných palných zbraní - Specwar.info 

Systémy samonabíjacích dlhých ručných palných zbraní

Problematika ručných palných zbraní je natoľko obsiahla, že rozsah tohoto príspevku len ťažko ju môže obsiahnuť v plnom rozsahu. Popisujeme najrozšírenejšie systémy. Ich hrubé rozdelenie a charakteristika.

PALNÉ ZBRANE sú tie, pri ktorých je projektil (strela) vymetený z hlavne tlakom plynov vnikajúcich pri zhorení pušného prachu, ktorého základnou zložkou sú zlúčeniny dusíka. Pri jeho horení vznikajú splodiny, ktoré sa za extrémne veľkej rýchlosti rozpínajú.

ZBRANE JEDNORANOVÉ. Patria sem všetky historické zpredu nabíjané zbrane s rôznym spôsobom zapaľovania prachu. Tiež jednoranové zadovky so závermi rôznych systémov, a tiež súčasné jednoranové brokovnice a guľovnice a tiež dvojky, dvojáky a kozlice.

OPAKOVACIE. Podmienkou funkčnosti je, použitie jednotných nábojov a zbraň musí mať priesor na umiestnenie viac nábojov do jej nábojovej schránky, alebo zásobníka. Vytiahnutie a vyhodenie vystrelenej nábojnice a znovunabitie nového náboja do nábojovej komory hlavne a tiež napnutie bicieho mechanizmu, je potrebný aktívny zásah strelca. Najviac sa ujali valcové odsuvné závery.

SAMONABÍJACIE. Tieto zbrane sú po funkčnej stránke o jeden rad vyššie ako opakovacie. U nich vytiahnutie a vyhodenie vystrelenej nábojnice a znovunabitie nového náboja do nábojovej komory hlavne a tiež napnutie bicieho mechanizmu sa vykonáva samočinnou činnosťou mechanizmu zbrane. Na iniciovanie každého jedného výstrelu je potrebný inpulz od strelca potiahnutím za jazýček spúšte. Musel tu ešte pribudnúť pružinový vratný mechanizmus a mechanizmus ovládania odsuvu záveru. Tieto zbrane začali vyvíjať až po 1.WW a boli stavané na výkonné puškové náboje. K masovému vyzbrojeniu vojsk s nimi prišli Američania svojim Garantom M1 a neskôr Karabínou M1. V priebehu 2. WW samonabíjacie pušky v relatívne menšom množstve zaviedli aj Rusi a Nemci. Ako zaujímavosť je, že prvá samonabíjacia puška zavedená do armády bola Mondragon 1908 mexickej konštrukcie. Pred 1.WW ju ako zákazku z Mexika, v malých množstvách vyrábali vo Švajčiarsku ale keď pre revolúciu v Mexiku objednávku nemal kto zaplatiť, zaviedli ju v niektorých oddieloch nemeckej armády armády. Bola na svoju dobu modernej konštrukcie, ale bola nevyzretá, trpela poruchovosťou a stála asi trojnásobok toho ako Mauser 98.

AUTOMATICKÉ. Ku automatickým zbraniam patria guľomety, útočné pušky, samopaly, zbrane PDW a pištole schopné strieľať dávkou. Tieto zbrane sú o pol radu vyššie ako samonabíjacie. Patria sem všetky zbrane, u ktorých sa samonabíjacia činnosť vykonáva ako pri predošlej skupine, ale spúšťový a bicí mechanizmus tu už umožňuje streľbu dávkou. Potom strelec potiahnutím za jazýček spúšte, iniciuje len prvý výstrel a pokiaľ drží jazýček a je prísun nových nábojov zo zásobníka, zbraň strieľa nepretržite. Podmienkou je, aby zbraň bola najprv samonabíjacia a potom zmenou spúšťového mechanizmu sa zo samonabíjacej zbrane môže stať zbraň automatická. (Z ručnej opakovačky sa automatická stať nemôže.) Pri takej zbrani, je o.i. sledovaný aj čas potrebný na vykonanie jedného samonabíjacieho cyklu a z toho vyplývajúca teoretická kadencia zbrane. Väčšina automatických zbraní sa dá prepnutím, alebo iným vonkajším zásahom (napr. iným stlačením jazýčka spúšte, alebo druhou spúšťou) zmeniť z automatických na samonabíjacie a opačne. Spúšťové mechanizmy niektorých automatických zbraní sú zjednodušené a strieľajú len dávkou. Platilo to najmä pre niektoré samopaly z 2. WW.

STAV TECHNIKY. Pri každej palnej zbrani po výstrele je projektil náboja v hlavni hnaný dopredu, a na základe zákona o akcii a reakcii, dno nábojnice tlačí na čelo záveru dozadu. Týmto smerom sa potom tlačí aj záver. Pri tomto spätnom pohybe čelo záveru z nábojovej komory hlavne vyťahuje a vyhadzuje vystrelenú nábojnicu. Z hľadiska správnej funkcie zbrane, veľkosť dráhy pohybu záveru môže byť len taká, aby počas prechodu projektilu cez hlaveň, t.j. počas pôsobenia vysokého tlaku v hlavni, nedošlo k nadmernému vytiahnutiu vystrelenej nábojnice z nábojovej komory a následne k roztrhnutiu tenkej steny nábojnice. Je to určujúci problém, ktorého riešenie samonabíjacie zbrane rozdeľuje do skupín.

1. SKUPINA ZBRANÍ S NEUZAMKNUTOU HLAVŇOU (s dynamickým záverom)

Je to systém s pevnou hlavňou a s funkčným pohybom nábojnice, kedy jej dno je podopreté záverom zbrane len pôsobením sily jeho vratnej pružiny. Pri výstrele, keď strela ide dopredu nábojnica svojim dnom začne tlačiť na jej sedlo v čele záveru, sa ten začne v rovnakom okamihu pohybovať dozadu. Platí zákon o rovnosti hybnosti hmoty, kedy hybnosť hmoty záveru sa rovná hybnosti hmoty strely (M .V = m .v) (trenie zanedbáme). Ak za rýchlosť dosadíme dráhu za čas (v = l/t), potom po úprave platí, že dĺžka prekonaných dráh záveru (L) a projektilu (l) pri rovnakom čase, sú v nepriamej úmere ich hmotností, M.L= m.l. Ale pritom dĺžka dráhy záveru, t.j. vytiahnutie nábojnice počas pohybu strely v hlavni, t.j. počas trvania vysokého tlaku, vzhľadom na nebezpečie roztrhnutia jej tenkej steny, nesmie byť väčšia ako cca 3 mm. Za príklad môžeme zobrať najznámejší samopal II. WW ruský PPŠ 41 (Špagin). Hmotnosť záveru je 650 g, hmotnosť projektilu je 6,5 g, dlžka hlavne je 269 mm. Potom pokiaľ projektil vyletí z 269 mm dlhej hlavne, t.j. tlak v hlavni sa zníži na prijateľnú úroveň, záver vytiahne nábojnicu z nábojovej komory o 2,69 mm (dovolených je 3 mm). Výpočet je len približný, ale veľmi sa nelíši od skutočnosti a pre predstavu stačí.

Pôsobenie sily vratnej pružiny záveru je tu zanedbateľné. Ak by mala zohrať nejakú podstatnú úlohu pri brzdení pohybu záveru, tak by musela byť taká silná, že by záver sa nedal rukou strelca natiahnuť.

Je to skupina konštrukčne najjednoduchšia s najmenším počtom súčiastok a tým aj s najmenšou poruchovosťou. Princíp činnosti vymedzuje jej využiteľnosť pre samonabíjacie pištole stavané na náboje menších balistických výkonov, alebo pre samonabíjacie a automatické zbrane s veľkou hmotnosťou a zdvihom záveru (riešenie klasických samopalov na pištoľové strelivo z II.WW). Pri zbrani s ľahším záverom dostávame síce zbraň prijateľnej hmotnosti, kde okrem predčasného vytiahnutia nábojnice z hlavne, môže mať vysokú teoretickú kadenciu (americký minisamopal Ingram MAC 10 má až 1200 výstrelov za min.), čo pri streľbe dávkou spôsobuje, okrem vyprázdnenia zásobníka za zlomok sekundy aj rozhádzanie zbrane a nepriateľný rozptyl. Vysoká kadencia je u niektorých typov samopalov znižovaná spomaľovačmi rôznych konštrukcií. Spomaľovače, ale zaberajú priestor, zvyšujú  hmotnosť, počet súčiastok, zložitosť, možnosť poruchy a  následne tým aj jej cenu. V poslednej dobe v skupine s dynamickým záverom sa objavujú aj rôzne samonabíjacie karabíny pre civilné použitie stavané na pištoľové náboje.

Systém s dynamickým záverom Systém s čiastočne uzamknutou hlavňou
Systém s dynamickým záverom a systém s čiastočne uzamknutou hlavňou.

2. SKUPINA ZBRANÍ S ČIASTOČNE UZAMKNUTOU HLAVŇOU

Je to sofistikovanejšia konštrukcia predošlej skupiny zbraní. Bolo vyvinutých veľa viac-menej spoľahlivých systémov. Všetky majú spoločnú vlastnosť. Závery týchto zbraní sa hneď po výstrele majú snahu sa chovať rovnako ako  dynamické. Ale hneď na začiatku, t.j. pokiaľ trvá vysoký tlak v hlavni, je pohyb záveru, zabrzdený mechanizmom rôznej konštrukcie. Počas brzdenia pohybu záveru projektil stačí opustiť hlaveň a tlak v nej klesnúť. Ďalším pohybom záveru do zadnej polohy jeho brzdenie prestane a záver sa ďalej chová ako dynamický, kedy už pri zníženom zbytkovom tlaku v hlavni nehrozí roztrhnutie vyťahovanej nábojnice. Najrozšírenejším systémom je opozdené otváranie záveru je dosiahnuté použitím dvoch valčekov uložených v šikmých drážkach puzdra záveru, približujúcim sa pri pohybu záveru dozadu a dynamicky urýchľujúcim odchod úderníka. Energia spotrebovaná na urýchlenie chodu úderníka spôsobí pribrzdenie pohybu záveru. Táto skupina zbraní sa počtom súčiastok a ich zložitosťou blíži ku skupine zbraní s uzamknutou hlavňou, resp. niekedy ich aj v zložitosti prekonáva, čo spôsobuje zvýšenie celkovej hmotnosti a  rozmerov zbrane, pričom nedisponuje ich prednosťami. Nárokuje si výrobu presných a zložitých súčiastok s malými výrobnými toleranciami. Nevýhodou sú aj jeho vysoké nároky na konštantnú kvalitu streliva, čo by vo vojnových časoch mohlo byť problematické dosiahnuť. Systém, sa vyznačuje pomerne vysokou kadenciou streľby a tým aj spotrebou streliva. Pričom je ťažké, v závislosti od vonkajších podmienok (napr. teploty okolia, vlhkosti vzduchu a pod.) ju vyregulovať na prijateľnú úroveň. Avšak, už umožňuje využívať náboje v celom výkonovom rozsahu od pištoľových až po guľometné. Medzi prvými výrobkami tejto skupiny masovo zavedenými do armád bol nemecký univerzálny guľomet MG 42 z obdobia II. WW postavený na staré puškové náboje 7,92 x 57 mm Mauser. Tento UK v závislosti od vonkajších podmienok dosahoval kadenciu viac ako1200 r/min (podľa niektorých prameňov až 1600). Tu už nevystačí zásobovanie so schránkového zásobníka (ako napr. u ZB 26), ale vyžaduje si to zásobovanie zo zásobníkového pásu, čo pri ľahkom guľomete, pri útoku nesenom jedným vojakom, je určitý nedostatok. Reprezentatívnym výrobcom v 50. rokoch 20 stor., využívajúcim tento systém bol nemecký Heckler & Koch (H&K) so svojou útočnou puškou G 3 postavenou na puškové náboje 7,62 x 51 NATO (308 Winchester), s jej neskoršími odvodeninami na náboj 5,56 x 45 NATO (223 Remington). Veľkým nedostatkom systému je aj to, že reťazec silového pôsobenia pri brzdení otvárania záveru prechádza cez kontaktné plochy niekoľkých súčiastok a tiež aj cez bočné steny tela zbrane (puzdra záveru), čo si vyžaduje ich silnejšie dimenzovanie. Najznámejšou zbraňou tohoto systému je nemecký samopal HK MP 5 ráže 9 mm L. Nakoniec aj H&K v polovici 90tych rokov 20ho storočia svoj vlastný preferovaný systém opustil a pri konštrukcii novej útočnej pušky G 36 prešiel v súčasnosti už na klasické konštrukčné riešenie podľa skupiny samonabíjacích zbraní s uzamknutou hlavňou. Preto je určitou zvláštnosťou použitie tohoto systému u španielskeho súčasného moderného ľahkého guľometu CETME – AMELI, ráže 5,56 x 45 NATO, využívajúcemu niektoré konštrukčné riešenia nemeckého MG 42. Je ťažko určiť, že čo viedlo konštruktérov k takému riešeniu.

Do tejto skupiny možno zaradiť aj francúzsku útočnú pušku FAMAS. Automatika zbrane využíva spozdené otváranie brzdené polouzamknutým záverom so zdánlivým zväčšením hmoty dvojdielneho záveru pomocou dvojzvratnej páky. Francúzi, tento nie bežný systém, použili aj u guľometu AA 52. Usporí sa ovládací mechanizmus, ale nevýhody systému zostávajú.

3. SKUPINA ZBRANÍ S UZAMKNUTOU HLAVŇOU

Táto skupina sa vyznačuje tým, že nábojová komora hlavne počas výstrelu a  pohybu strely cca do polovice až troch štvrtín (aj viac) jej dĺžky, je pevne mechanicky spojená so záverom. Čelo závorníka sa na začiatku výstrelu a pohybu strely v prvej časti hlavne vzhľadom na uzamknutie, nevzďaľuje od nábojovej komory hlavne a tým je zamedzené jej predčasnému vytiahnutiu prázdnej nábojnice. Systém má tri základné mechanizmy. Je to vlastné uzamykanie hlavne,ovládanie nosiča závorníka a ovládanie závorníka. Bolo vyvinutých viac systémov. Ku najpoužívanejšiemu sa výrobcovia dopracovali postupným prirodzeným výberom z ich veľkého množstva, kedy niektoré sa nepresadili, alebo boli použité len u jednej zbrane.

UZAMKNUTIE HLAVNÍ U ÚTOČNÝCH PUŠIEK

V poslednej štvrtenie 20ho storočia neomylné ekonomické podmienky, ale aj skúsenosti z bojového použitia, rázne ukončili „skotačenie“ konštruktérov a určili takmer unifikovaný systém uzamykania zbraní. Týmto systémom je hlaveň uzamknutá blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom neseným v jeho nosiči, ovládanom piestikom v plynovej komore s prepúšťacím kanálom do hlavne. (Vytvorte zanieteným konštruktérom podmienky, tak začnú vymýšľať aj perpetuum mobile.)

HLAVEŇ je pevne uchytená do tela zbrane (puzdra záveru). Jej nábojová komora je predlžená do uzamykacej komory, ktorá je vo vnútri vybavená najmenej dvoma alebo aj viacerými vnútornými zubami, v jednom alebo vo viacerých radoch. Častým konštrukčným riešením uzamykacej komory hlavne je jej vytvorenie nie v hlavni, ale v bloku uchytenom, alebo vytvorenom v tele zbrane do ktorého je z predu najčastejšie zaskrutkovaním uchytená samostatná hlaveň s nábojovou komorou.

ZÁVER. Úplný záver je o svoj pracovný zdvih posuvný v tele zbrane (puzdre záveru). Skladá z nosiča závorníka, otočného závorníka, a riadiaceho čapu v drieku závorníka a zapadajúceho do tvarovej skrutkovicovej drážky v nosiči závorníka.

ZÁVORNÍK je uzamykací element hlavne. Svojim valcovým driekom je uložený a riadiacim čapom spojený s nosičom závorníka v jeho osi. Je v ňom osovo posuvný o svoj vlastný pracovný zdvih a pritom je cez riadiaci čap tvarovou skrutkovicovou drážkou okolo osi aj otáčaný o uhol pracovného pootočenia. Na vonkajšom priemere čela je vybavený vonkajšími zubami. Počtom, rozmermi a rozostupom sú protikusom medzizubových medzier zubov uzamykacej komory hlavne. Osou otočného závorníka ešte prechádza odpružený úderník so zápalníkom. Čelo závorníka je ešte vybavené integrovaným vyťahovačom nábojníc a integrovaným väčšinou odpruženým, vyhadzovačom nábojníc montovaným naproti vyťahovaču v sedle nábojnice čela závorníka.

NOSIČ ZÁVORNÍKA tu vystupuje ako medzikus medzi ovládacím mechanizmom uzamykania a  závorníkom. V mieste uloženia závorníka má vo svojej bočnej stene vytvorenú tvarovú šiknú skrutkovicovú drážku do ktorej zapadá priečny ovládací čap závorníka. Dozadu je posúvaný ručne, alebo ovládacím mechanizmom a dopredu je vracaný vratnou pružinou, pričom sa vykonáva nabitie náboja a natiahnutie bicieho mechanizmu.

Uzamknutie blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom Záver HK G 36
Uzamknutie blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom. Záver HK G 36.

OVLÁDANIE UZAMYKANIA v súčasných konštrukciách je takmer výlučne ovládaný tlakom spalín odoberaný z vývrtu hlavne cez prepúšťací plynový kanálik a pôsobiacich na piestik v plynovej komore. Táto je umiestnená vedľa hlavne. Plynová komora na hlavni má tvar valca a je väčšinou umiestnená až v druhej polovici, bližšie ku ústiu hlavne aby pri prechádzaní strely okolo jej prepúšťacieho kanálika došlo ku jeho otvoreniu umožňujúceho pôsobenie tlaku spalín na piestik keď tlak hlavni už poklesol na prijateľnú úroveň. Piestik svojim zadným koncom sa môže voľne opierať o nosič závorníka (Sa vz. 58), alebo je s ním spojený do jedného celku (AK 47).

Existuje aj opačné prevedenie, kedy namiesto valca plynovej komory je vyvedená krátka trubka s plunželom na nej natiahnutým. Žiadny efekt tu nie je viditeľný. U nemeckej pokusnej útočnej puške MKb 42 Walther, bola plynová komora spolu s piestom tvaru medzikružia obopínajúceho hlaveň. Podobne sa to riešilo aj u CS pušky vz. 52/57. U inej nemeckej samonabíjacej puške G 41, bol odber tlaku plynov k pohonu ovládania na ústí hlavne. Ani jeden z týchto systémov sa neosvedčil.

U americkej útočnej pušky AR 15 (armádne označenie M 16) si jej konštruktér Eugen Stoner „zaskotačil“ a na rozdiel od vtedy už používaného riešenia piestikového mechanizmu, vyvinul ovládanie nosiča závorníka odvodom spalín z vývrtu hlavne vedenom cez dlhú tenkú rúrku ústiacu až do nátrubka nosiča závorníka. Tlak horúcich spalín cez tento nátrubok pôsobí priamo na piestik v závorníku uloženom v jeho nosiči. Pri tejto konštrukcii pri streľbe dlhými dávkami dochádza k nadmernému tepelnému zaťaženiu záveru. Najmä vo vlhkých klimatických podmienkach dochádza k  zanášaniu rúrky a piestikovej komory v nosiči závorníka splodinami horenia prachovej náplne. Tiež Je to systém náročný na čistotu splodín po výstrele t.j. kvalitu prachovej náplne nábojov, pričom vyžaduje časté čistenie zbrane. Pôvodne bola zamýšľaná po určitej dobe výmena zanesených rúriek, ale prinášalo to ťažkosti v logistike zásobovania a údržbe zbraní. Ukázalo sa to najmä vo Vietname, kde tieto procesy degradovali mazanie mechanizmu záveru. Tento systém v konštrukcii útočných pušiek zostal vo svete ojedinelý. Eugen Stoner, sa ku svojej škode, neriadil zásadou použitia jednoduchých a vyskúšaných riešení. Neskoršie, pri konštrukcii svojho nového univerzálneho, zbraňového systému STONER M 63 (karabína, útočná puška, univerzálny guľomet na jednej báze), ho opustil a použil klasický náhon posuvu záveru piestikom v plynovej komore.

NA ZAČIATKU VÝSTRELU dno nábojnice tlačí do jej sedla v čele závorníka. Ale jeho zuby sú zachytené o zuby uzamykacej komory hlavne. Odomykanie začne až keď strela prejde okolo prepúšťacieho plynového kanálika a vpustí tlak spalín z hlavne do plynovej komory. Tlak pôsobí na piestik tlačiaci na nosič závorníka, ktorý pri podkĺzovom pracovnom zdvihu ovládacím čapom vo svojej skrutkovicovej drážke závorníkom otočí o jeho pracovné potočenie. Zuby závorníka vychádzajú so zákrytu so zubami uzamykacej komory hlavne a dostávajú sa naproti jej medzizubových medzier. Pri ďalšom posune, nosič závorníka cez medzizubové medzery vytiahne závorník z uzamykacej komory hlavne a spolu pokračujú do svojej zadnej polohy. Závorník pritom vytiahne a vyhodí vystrelenú nábojnicu.

PRI UZAMYKANÍ HLAVNE je závorník predstihom  svojho podklzu pred jeho nosičom, zatlačený vonkajšími zubami cez medzizubové medzery do uzamykacej komory hlave. Následkom vykonania dopredného podklzového posunu nosiča je závorník šikmou drážkou opierajúcou sa o riadiaci čap závorníka, pootočený o jeho pracovný uhol a jeho zuby sa dostanú do zákrytu so zubani uzamykacej komory hlavne. Uhol pootočenia závorníka je polovičný ako uhol rozostupu zubov v uzamykacej komore hlavne.

HLAVNOU PREDNOSŤOU systému uzamknutia blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom je, že uzamknutie hlavne (t.j. spojenie záveru s hlavňou v jeden celok) prenášajúce reakciu voči sile od dna nábojnice po výstrele na sedlo v čele závorníka je prenášaná späť cez  závorník, zuby závorníka tou najkratšou cestou len cez jednu kontaktnú plochu zubov otočného závorníka, priamo na zuby uzamykacej komory hlavne. Do silového pôsobenia výstrelu teda nie sú zapojené ostatné časti záverového mechanizmu ani telo zbrane (puzdro záveru). Týmto odpadajú nároky na ich dimenzovanie zodpovedajúce tomuto silovému pôsobeniu. Telo zbrane (puzdro záveru) môže byť dimenzované podstatne slabšie a vyrobené s menšou presnosťou. Namiesto drahých trieskovo obrábaných kusov z kvalitného legovaného materiálu, stačia aj výlisky z oceľového plechu (Kalašnikov), alebo presné kokilové odliatky z hliníkovej zliatiny (M16), ktoré je potrebné opracovať len minimálne. Posledným riešením potvrdzujúcom túto skutočnosť je puzdro záveru celé vyrobené ako výlisok z plastu vystuženom sklenenými vláknami (nemecký H&K 36) so zalisovanými lištami vedenia záveru a oceľovou vložkou so zubami uzamykacej komory a závitu uchytenia hlavne. Prednosťou je tiež, že uzamknutia sa nezúčasňujú reťazce kontaktných a prevádzkových vôlí záverového mechanizmu a  ich výrobných tolerancií. Záverová vôľa (medzera medzi čelom závorníka a zadnou rovinou nábojovej komory) pri výstrele je závislá len od jednej namáhanej kontaktnej dvojice plôch. Zbrane takto uzamykané sú v súčasnosti najlepšie fungujúci a najviac rozšírený systém v konštrukcii samonabíjacích a  automatických ručných palných zbraní používajúcich náboje stredného a vyššieho balistického výkonu. Používajú sa aj u samonabíjacích a opakovacích brokovníc.

Zo známejších a do armád hromadne zavedených ručných palných zbraní na tento systém medzi prvými patrila americká samonabíjacia útočná puška M1 GARAND. Bola to základná zbraň pechoty US Army v II. WW, používajúca výkonný puškový náboj .30-06 Springfield. Systém bol použitý aj pri menšej US puške M1 .30 Carbine. Neskôr rekonštrukciou M1 GARANDa sa stala nie veľmi obľúbená M14 v ráži 7,62x51 NATO. Systém je využívaný aj pri ostatných útočných puškách súčasnej svetovej produkcie, spolu s naslávnejšou z nich - AK 47 (7,62x39), resp. AK 74 (5,45x39). Tento, bez zvláštnych požiadaviek na kvalitu munície, ošetrovanie a intelektuálnu úroveň používateľa, je použiteľný v púštnych, tropických aj v arktických podmienkach. Konštrukčné riešenie uzamykania jeho hlavne a jeho ovládanie sa stalo vzorom pre konštrukciu uzamykania hlavní útočných pušiek určených pre 21 storočie.

Pre konštrukciu klasických samopalov používajúcich pištoľové strelivo sa ale doteraz tento systém javil ako nadmieru zložitý.

PRE ÚPLNOSŤ SKUPINY s uzamknutou hlavňou, je možno spomenúť ešte veľký počet systémov uzamknutia hlavne pušiek z medzivojnového a povojnového obdobia. Všetky sa vyznačujú použitím jednej, alabo dvoch závor, alebo záveru využitého ako závory, ktoré sa pri výstrele opierajú o telo zbrane (puzdro záveru). Príkladom takého systému je aj ČS samopal (útočná puška) vz. 58. Hlaveň je uchytená do tela zbrane. Úplný záver obsahuje nosič závorníka, v ňom posuvný závorník a zvisle otočnú závoru nesenú týmto závorníkom. Pri výstrele, kedy dno nábojnice tlačí na závorník, hlaveň nie je uzamknutá závorníkom priamo, ale ten je držaný v puzdre záveru zubami závory zapadajúcich do drážok puzdra záveru a tak zabraňuje zdvihu závorníka. Tak je hlaveň uzamknutá cez tri kontaktné plochy. Ak projektil prejde okolo plynového kanálika, následkom tlaku piestika na nosič závorníka, sa začne pohybovať dozadu a počas svojho podkĺzového pracovného zdvihu zodvihne závoru a zasunie ju do závorníka, pričom vysunie jeho zuby z drážok puzdra záveru (tela zbrane). Závorník je tak odpojený od puzdra záveru a je nosičom spolu so závorou ťahaný do zadnej polohy. Hlaveň je odomknutá.

Iným zjednodušeným riešením tohto systému je spojenie závory a závorníka do jedného celku, pričom ako uzamykacia závora slúži celý vykláňajúci sa závorník Pri výstrele sa zadná časť závorníka opiera do vybrania v puzdre záveru. Posuvom riadiacej tyče plynového piestika svojim zubom zachyteným o zub závorníka, vykláňa celý výkyvný závorník z opretia v puzdre záveru. Tento systém bol použitý u medzivojnových CS ľahkých guľometov ZB 26, resp. anglických BRENov. Jeho modifikácia bola použitá aj u prvej útočnej puške nemeckej StG 44, u  úspešnej, precíznej ale aj drahej československej samonabíjacej puške vz. 52, belgickej útočnej puške FN-FAL vyvinutej v 50tych rokoch, tiež u sovietskej SKS. Iným prevedením systému je použitie dvoch symetrických závor. Tieto väčšinou pracujú v horizontálnej rovine. Toto riešenie bolo použité u nemeckej samonabíjacej puške G-43 Walther, z II. WW. Viac sa využívajú u guľometov a malorážových automatických kanónov. Systémy výkyvných závor sú síce veľmi precízne, ale zdá sa, že to je ich jediná prednosť. Hlavným nadostatkom týchto systémov je, že závorník počas výstrelu nie je spojený s hlavňou priamo, ale reakcia, voči sile od nábojnice na sedlo v čele závorníka, je prenášaná cez závorník, závoru, miesto jej opretia v tele zbrane (puzdre záveru) na hlaveň tou najdlhšou okľukou, cez dva až tri časti záverového mechanizmu a puzdro záveru. Na všetky kontaktné miesta týchto častí pôsobí reakcia vznikajúca pri výstrele. Tým je obtiažne dodržanie presnej záverovej vôle. Táto sa môže, následkom sčítania reťazca vôlí a výrobných tolerancií častí záverového mechanizmu,  pri vystrelení veľkého množstva nábojov nekontrolovane zväčšiť. Systém vyžaduje použitie silne dimenzovaných, trieskovo obrábaných, tvarovo zložitých, vysoko presných súčiastok, vyrobených s malými výrobnými toleranciami, z kvalitného materiálu s tepelným spracovaním zodpovedajúcich silovému pôsobeniu nábojnice do sedla závorníka. Nedostatkom je tiež, že nesená závora na svoju výkyvnú činnosť potrebuje v puzdre záveru voľný priestor. V prípade použitia jednej závory, vystupuje tu nesúmernosť uzamknutia a z toho plynúce šikmé sily vedúce k rýchlejšiemu opotrebovaniu kontaktných plôch a tým ku zvyšovaniu kontaktných vôlí. Pri ich vnútornom znečistení prachom sú náchylnejšie na poruchy a tak vyžadujú častejšie ošetrovanie. Trieskové obrábanie (najmä frézovanie) častí záveru a jeho puzdra z oceľových blokov sa, na rozdiel od lisovania, resp. presného liatia, vyznačuje malým hmotnostným zhodnotením materiálu (veľkým odpadom). Následkom toho je výroba niekoľko krát drahšia ako u zbraní predošlého systému. Nie je jasné, že čo viedlo inak vynikajúcich českých konštruktérov zbraní pri konštruovaní Sa vz. 58, k použitiu tohoto uzamykacieho systému. V súčasnosti nie je známe, aby tento systém bol u nových moderných automatických ručných palných zbraní pre horeuvedené nedostatky využívaný. Vzhľadom na predošlé, si už asi českí konštruktéri uvedomili nedostatky Sa vz. 58 a pri ďalšom projekte „LADA“ už systémovo (podobne ako mnoho ďalších konštruktérov vo svete) okopírovali neprekonateľného Kalašnikova. Vyzerá to tak aj pri novej plastovej CZ 805.

ČIASTOČNÝM NEDOSTATKOM ovládania nosiča závorníka piestikom v plynovej komore je, že pri dlhodobom používaní a zanedbaní jeho čistenia, môže nastať zanesenie prepúšťacieho plynového kanálika splodinami horenia prachovej náplne nábojov a tým k zamedzeniu opakovacej funkcie systému. Tento problém sa môže vyskytovať najmä u guľometov strieľajúcich veľké množstvá nábojov. Riešenie býva v prevedení plynového kanálika s jeho meniteľným priečnym prierezom, čo umožňuje aj regulovať kadenciu streľby v závislosti od vonkajších podmienok (teploty a vlhkosti okolia, stavu kanálika a pod.) postupnou zmenou jeho prierezu aj počas streľby. Konštrukčné prevednie takého prvku sa skladá z viacerých častí, čo umožňuje jeho úplné rozobratie a dôkladné vyčistenie, čo u jednoduchých plynových komôr je niekedy obtiažne. U útočných pušiek pechoty, kde sa medzi ich ošetrovaním nevystrelí také veľké množstvo nábojov, sa táto regulácia pre jej zložitosť a tým aj cenu, využíva len ojedinele.

Možno povedať, že postupným vývojom a vylučovaním sa vykryškalizovala základná koncepcia konštrukcie samonabíjacích a automatických ručných palných zbraní jednotlivca. Je to koncepcia, ktorú už v roku 1947 určil sovietsky konštruktér Michail Kalašnikov svojím automatom AK 47. Jeho koncepcia určila vývojový smer v uzamykaní hlavní a ovládania tohto uzamykania. Všetky ostatné súčasné konštrukčné prevedenia sú viac, alebo menej vydarené evolučné modifikácie tejto koncepcie.

Autor: Ing. Michal BENCÚR | Vloženo 25. 2. 2009 |