Útočné pušky - Specwar.info 

Útočné pušky - minulosť, súčasný stav a budúcnosť

Už za I. WW sa dospelo k poznaniu, že vtedajšia štruktúra ručných palných zbraní nepokrýva celú potrebu ručných palných zbraní v závislosti od meniacej sa bojovej situácie. Guľomety svojim výkonným nábojom pokryli paľbou dávkami na veľkú vzdialenosť celý bojový priestor medzi zákopami protivníkov. Dlhé pušky, pokryli tento bojový priestor paľbou jednotlivými ranami. Ale na kratšiu vzdialenosť a najmä pri dobívaní zákopov boli pušky, aj guľomety len ťažko použiteľné. Na sklonku I.WW prišli Nemci so Schmeisserovým samopalom Bergmann MP 18/I v ráži 9 mm Luger. Samopaly sa ale začali hromadne využívať až za II. WW. Problém nastal, keď Nemci zistili, že palebná účinnosť samopalov, na šírych ruských pláňach je malá a tak museli byť udržiavané, popri guľometoch a samopaloch ešte aj klasické opakovačky, miestami vymenené už za samonabíjacie pušky Gewehr 41 a G 43, používajúce puškové náboje 7,92 x57 Mauser, (v0 750-900 m/s, E0 3600-4100 J). Prinášalo to problémy v taktike boja, jako aj v logistike zásobovania. Bola potrebná univerzálna zbraň použiteľná na vzdialenosť do 400 m nahradzujúca všetky dovtedy používané zbrane. Bol vyvinutý nový náboj strednej balistickej výkonnosti PP 43, 7,92x33, alebo 7,92 Kurz. (650 m/s, 1468 J). Na ruskom fronte sa potom objavili, na tento náboj stavané, nemecké pokusné karabíny MKb 42 (H), MKb 42 (W) a MP 43. Z nich vnikla StG 43 a StG 44 a vojaci si ich hneď veľmi obľubili. Názov Sturmgevehr, údajne vymyslel Adolf Hitler po tom, čo aj napriek jeho zákazu, viaceré nemecké zbrojovky viac-menej tajne vyvíjali niekoľko prevedení týchto zbraní. Nakoniec sa najviac osvedčila nová zbraň StG 43 a 44, vyrábaná technológiou lisovania a zvárania z plechových častí, vážila 5,2 kg, dlžku hlavne 419 mm, vo = 650 m/s, kadenciu 500 /min, zásobník na 30 nábojov. Možno ju považovať za pravzor všetkých moderných útočných pušiek.

Nemecká  útočná  puška  StG 44, náb.  PP 43 (7,92x33)
Nemecká útočná puška StG 44, náb. PP 43 (7,92x33)
Automat  Kalašnikova  AK 47, vz. 43, 7,62x39
Automat Kalašnikova AK 47, vz. 43, 7,62x39

Nezávisle od StG 43 a 44 vznikla v Nemecku aj automatická puška FG-42 určená pre výsadkárov. Je to taký hybrid medzi útočnou puškou a ľahkým guľometom. Bola stavaná na puškový náboj 7,92x57 Mauser, so zásobníkom na 20 nábojov, zasúvaným do zbrane vodorovne z ľava. Fungovala skôr ako ľahký guľomet. Niektoré boli vybavené aj puškohľadom a sklopným styletovým bodákom. Boli vyvinuté dva modely.

Nemecká automatická puška FG-42  I. mod.
Nemecká automatická puška FG-42 I. mod.
FG-42  II. mod.
FG-42 II. mod.

U Rusov tento problém nebol až taký naliehavý, lebo oni do svojich samopalov používali najvýkonnejší masovo používaný pištoľový náboj 7,62x25 TT. Ale úspechy nemeckých StG 43 a 44 sa nedali prehliadnuť a Rusi vyvinuli vlastný nový naboj strednej balistickej výkonnosti, vz. 43, resp. 7,62x39, (710 m/s, 2000 J) výkonom o niečo silnejší ako nemecký. Ale nevyvinuli k tomu zbraň podľa nemeckého vzoru, ale novú samonabíjaciu pušku Simonov SKS 45. Strieľala len jednotlivými ranami, mala dlhú puškovú hlaveň, zásobník len na 10 nábojov, takže nezodpovedala útočným puškám zmysle neskôr stanovených kritérií. Rusi vývoj útočnej pušky do konca II.WW už nestihli. Po vojne, to urobili o to dôkladnejšie. Zo súťaže medzi konštruktérmi vyšiel výťazne Michail Timofejevič Kalašnikov svojim AK 47. Analizoval všetky dovtedajšie konštrukčné systémy a skúsenosti s ich používaním v boji a vytvoril z nich vyvážený kompilát, ktorý sice nevynikal v žiadnej hodnotiacej veličine, ale súbor všetkých veličín z neho vytvoril výbornú zbraň. Z hľadiska konštrukcie sa tu zachovala tradičná ruská jednoduchosť a vtip riešenia s vysokým stupňom „Duračnevo koeficienta“, ako hovoria „bratia Rusi“. Nemci tomu hovoria „Trottelfest“ (blbuvzdorný, len škoda, že ho nepoužívajú). Ono totiž zkonštruovať jednoduchú a blbuvzdornú, pritom bezchybne fungujúcu zbraň vyhovujúcu mnohým, často protichodným, požiadavkám je ťažšie ako zkonštruovať niečo zložité. Kalašnikova potom kopírovali zbrojovky na celom svete, a spolu s modifikáciam, sa vyrobilo hrubým odhadom cca. 90 až 100 mil. kusov.

V časoch Studenej vojny, Československo bolo jediné zo štátov soc. tábora, ktoré vyrábalo útočnú pušku vz. 58 (nesprávne nazývanú samopal), vlastnej konštrukcie. S Kalašnikovom, okrem použitého náboja a podobného vonkajšieho tvaru nemá nič spoločného. Je to presná, precízna, ale aj zložitá a drahá zbraň, náročná na výrobu, použité materiály, a na ošetrovanie, odmietajúca používateľa podpriemernej úrovne. Mala malý „duračný koeficient“ a asi aj preto sa masovo nerozšírila.

Koncom minulého storočia sa asi v Uhorskom Brode spamätali a vyvinutý zbraňový komplet (karabína, útočná puška, ľahký guľomet) CZ 2000 (LADA). Vnútorným systémom veľmi podobnú na izraelský GALIL, ktorého vnútro sa zase veľmi podobá na AK 47. V októbri 2008 na výstave Solnier Future v Prahe sa objavil nový zbraňový koncept CZ 805 z Uhorského Brodu podobný zbraňovému kompletu CZ 2000 (LADA). Je to znova modulárny systém transformovateľný do všetkých súčasných ráží. Bližšie informácie, zatiaľ ešte nie sú známe.

CZ samopal  vz. 58   na náboj 7,62x39   vz. 43
CZ samopal vz. 58 na náboj 7,62x39 vz. 43
CZ zbraňový komplet CZ 2000 (LADA)
CZ zbraňový komplet CZ 2000 (LADA)

Američania ešte pred II. WW zaviedli samonabíjacie pušky M1 Garand na výkonný puškový náboj .30-06 Springfield a neskôr aj útočnú pušku na náboj strednej balistickej výkonnosti M1 Carbine. Bola to skôr taká ľahká dôstojnícka puška. Po II. WW, v západnom svete, ale aj v Československu sa ešte nejaký čas laborovalo so samonabíjacími puškami. Trend útočných pušiek podľa nemeckej StG 44, z nejakých dôvodov štáty NATO neakceptovali. Bolo to v čase, vojny v Kórei a US Army bola zaplnená repasovanými zbraňami z II. WW. V štátoch NATO vojnou a ekonomicky zničenej západnej Európy, vládla nevyjasnenosť spoločného náboja NATO, náhradzujúceho pestrú paletu puškových nábojov používaných za II. WW.

Neskôr bolo určené, že spoločný náboj NATO by to mal byť moderný náboj stredného balistického výkonu. Američania, ako vedúca sila v NATO, presadili ako štandard svoj náboj 7,62 x 51 NATO (308 Winchester) (840 m/s, 3350 J). Bol to náboj výkonom blížiaci sa ku európským klasickým puškovým nábojom typu 7,92 x57 Mauser. Američania na tento náboj zrekonštruovali svoju M1 Garand na novú, ale nie veľmi podarenú M14. Euben Stoner súkromne zkonštruoval už modernú AR 10. Na náboj NATO v Španielsku postavili karabínu Cetme, v Dánsku Madsen M 62, v Taliansku BM 59 a LF 59, vo Švajčiarsku SG 510-4 a SG 542, Nemci postavili HK G 3 a Belgičania FN FAL, obidve licenčne vyrábané vo viacerých štatoch.

Nemecká HK G3 7,62 x 51 NATO
Nemecká HK G3 7,62 x 51 NATO
Belgická FN FAL 7,62 x 51 NATO
Belgická FN FAL 7,62 x 51 NATO

Všetky tieto zbrane, veľkosťou a hmotnosťou, dĺžkou hlavne, zásobníkmi len na 20 nábojov, sa skôr približovali ku samonabíjacím karabínám. Niektoré strieľali iba jednotlivými ranami. Ako sa neskôr ukázalo, náboj 7,62 x 51 NATO nezodpovedal požiadavkám náboja strednej balistickej výkonnosti pre zbraň typu útočnej pušky. Napokon začiatkom 60-tich rokov aj Američania predsa len uznali, že tento ich náboj pre útočné pušky je zbytočne výkonný. Potvrdilo sa to najmä vo Vietname, kde ich veľká, dlhá, ťažká M 14 mala pri streľbe veľký spätný ráz a zdvih hlavne a pre subtilných vládnych Vietnamcov bola nezvládnuteľná. Oproti AK 47 nemala šancu. Napokon náboj 7,62 x 51 NATO určili len pre guľomety a odstreľovačky a pre útočné pušky hľadali niečo iné.

Americká  M 14  7,62 x 51 NATO
Americká M 14 7,62 x 51 NATO
Talianská Beretta BM 59 7,62 x 51 NATO
Talianská Beretta BM 59 7,62 x 51 NATO

Angličania po skúsenostiach v Sev. Írsku s používaním licencie FN FAL - L1 A1, prišli s vlastným nábojom ráže 7 mm (280 British, alebo 280/30). Tento však, asi najmä z politických dôvodov, nebol prijatý.

Začiatkom 60tich rokov americký Remington vyvinul nový malorážový náboj (223 Rem) armádou nazvaný 5,56 x 45 NATO (770 - 1005 m/s, 1700-1800 J) s projektilom M193. K tomu Eugen Stoner upravil svoju AR10 na AR15, armádou pomenovanú M16, ktorá mala slúžiť ako vzor útočných pušiek NATO. Boli tam použité nové konštrukčné systémy aj materiály. Ale niektoré riešenia vo Vietnamskom vlhkom prostredí nesplnili očakávanie. Eugen Stoner, sa ku svojej škode, neriadil zásadou použitia jednoduchých a vyskúšaných riešení. Neskôr, u svojho nového univerzálneho, zbraňového systému STONER M 63 vrátil sa ku odskúšaným konštrukčným riešeniam v podobe piestika v plynovej komore v plynovom nástavci a umiestnení vratnej pružiny podľa AK. Ale z nejakých dôvodov jeho riešenie nebolo akceptované. Neskôr bola M16 upravená na užívateľsky priatelnejšiu M4, ale príčiny problémov zostali.

Americká M16 5,56 x 45 NATO
Americká M16 5,56 x 45 NATO
Izraelský GALIL 5,56 x 45 NATO, odvodený od  AK 47
Izraelský GALIL 5,56 x 45 NATO, odvodený od AK 47

Angličania sa zase nepoučili a išli hlavou proti múru s ďalším vlastným nábojom 4,85 x 49 mm. Ale ani tento pokus nemohol byť úspešný a hoci náboj mal svoje prednosti, bol odmietnutý. Neskôr svojim Bull-pupom L85A1 (SA80) pokorne rešpektovali náboj 5,56 x 45 NATO.

V priebehu 70tich rokov 20ho stor. aj ostatní členovia NATO začali zavádzať tento náboj, ale už s novým – ťažším projektilom – s vyšším balistickým výkonom, SS 109 od belgických FN Herstal. Následne sa začali vyvíjať (často úpravou starých konštrukcií) nové útočné pušky na tento náboj.

Zavedením malorážového náboja, ale vznikol problém v jeho malej tzv. zastavovacej schopnosti. Pri hladkom priestrele cieľa, ktorý nastáva pri projektile malej ráže, s veľkým prierezovým zaťažením strely, (čo je pomer energie projektilu k jeho priečnemu prierezu) neodovzal mu celú svoju kinetickú energiu. Zastavovacia schopnosť sa tu potom riešila komplexne v súčinnosti so zbraňou a reakciou ľudského organizmu na zásah takýmto projektilom. Jej zvyšovanie je dosahované najmä vývrtom v hlavni s veľkým stúpaním závitu. Ten spôsobuje len „pomalú“ rotáciu strely počas jej letu - len tesne za hranicou stability. Potom, ak vysokorýchlostná strela, za spolupôsobenia hydrodynamického účinku, prejavujúceho sa počiatočným trhavním tkaniva na začiatku vstupného kanála, vnikne ďalej do mäkkého prostredia cieľa, stráca stabilitu, jej dráha v cieli sa „zlomí“, vzprieči sa a nedefinovane (väčšinou priečne otáčajúc sa - tumbling), pri možnom čiastočnom rozpadávaní sa, pokračuje ešte nejakú dráhu v cieli. S vytváraním poranení s veľkými vnútornými dutinami v tkanive, cieľu odovzdáva celú svoju kinetickú energiu. Nadmerným rázovým hydrodynamickým pulzovaním pri stlačovaní nervových vlákien na povrchu tela, v strelnom kanáli a v dutinách, u zasiahnutého vyvolá traumatický šok. A hoci bol cieľ zasiahnutý, z hľadiska ohrozenia života, na bezvýznamnom mieste, osoba na tento šok, takmer isto zomiera. Bolo po prvý krát vyskúšané Američanmi, s útočnou puškou M 16, vo Vietname.

Po skúsenostiach vo Vietname, v súvislosti s pôvodným ruským nábojom 7,62x39, vz. 43 sa, za účelom zníženia pomerne vysokej stability projektilu po zásahu cieľa, sa v Juhoslávii experimentovalo s novým projektilom M 67 s dozadu posunutým ťažiskom. Dosiahlo sa tu čiastočného tumblingu, ale bez fregmentácie projektilu v cieli. Nevedno aký podiel na tomto vývoji mali Rusi. Ale v roku 1973, (12 rokov po Američanoch), vyvinuli svoj náboj 5,45x39 (900 m/s, 1316 J) čo je menej ako u 5,56 x 45 NATO. Ako je to s tumblingom, nie je zverejnené. Súčasne, odvodením z AK 47, vyvinuli aj nový  AK 74.

Epizódou v konštrukcii útočných pušiek klasických koncepcií sú ich modifikácie typu „Bull-pup“ (býčie mláďa). Tieto sú charakteristické umiestnením záverového a bicieho mechanizmu v priestore dutiny pažby a umiestnením zásobníka až za pištoľovou rukoväťou. Ich prednosťou je kompaktnosť zbrane a najmä to, že pri rovnakej dĺžke hlavne sa celková dĺžka zbrane skráti o cca 250 mm. Prvé bull-pupy zaviedli Francúzi svojím FAMASom postaveným na štandardný náboj NATO. Angličania prišli s novým bull-pupom, SA 80 (L85). Nevynikal spoľahlivosťou, ktorú nakoniec zachránili konštruktéri od HK. Výmenou asi 12 súčastí zrekonštruovali zbraň do tej miery, že ich nové prevedenie SA 80 A2 sa len zvonku podobá na pôvodné anglické prevedenie. V rokoch 2001 - 2006 vo V. Británii potom tak upravili asi 200 000 zbraní. Medzi naznámejší bull-pup patrí rakúsky Steyr AUG.

Francúzsky FAMAS  5,56 x 45 NATO
Francúzsky FAMAS 5,56 x 45 NATO
Anglický bull-pup L85A2 (SA80)  5,56 x 45 NATO
Anglický bull-pup L85A2 (SA80) 5,56 x 45 NATO

Ale v bojových podmienkach bolo zistené, že táto koncepcia, na pohľad ideálna, až taká ideálna nie je. Problematickou bola najmä poloha vyhadzovacieho okienka nábojníc niekoľko centimetrov od oka, ucha a nosa strelca. Nutnosť puškárskej prestavby zbrane pre použitie „ľavákmi“, ktorá komplikuje konštrukciu záverového mechanizmu zbrane. Problematická je aj inštinktívna streľba od boku, pri ktorej strelec môže predpažím svojej ruky nevedome zakrývať vyhadzovacie okienko na pažbe, čo zabráni vyhodeniu prázdnej nábojnice a spôsobí poruchu zbrane.

Rakúsky bull- pup Steyr AUG  5,56 x 45 NATO
Rakúsky bull- pup Steyr AUG 5,56 x 45 NATO
Fínsky bull-pup VALMET M 82, 5,56 x 45 NATO
Fínsky bull-pup VALMET M 82, 5,56 x 45 NATO

Sovietskí, resp. ruskí výrobcovia v spolupráci s vojenskými kruhmi tiež experimentovali s konceptom bull-pup. Vyvinuli viac typov (Korobov TKB-408, TKB-022, Štečkin TKB-0146). Roku 1994 sa objavil komplet Groza-OC-14. Ale nakoniec Rusi radšej ostali pri Kalašnikovovi s jeho modifikáciami.

Aj Fíni svojím VALMETom M 82 na náboj 5,56 x 45 NATO prerobili Kalašnikova na bull-pup. Ale dieru do sveta s ním neurobili. Staršie VALMETy M 62 a M 71 sú zjavne fínskymi kópiami Kalašnikova. Podobne to urobili aj v Južnej Afrike svojim VECTORom CR 21, zjavne vyvinutom podľa izraelského TAVORu, 21. Ten je postavený podľa GALILu a ten je systémovou kópiou AK.

O závažnosti problému svedčí aj riešenie u novej belgickej FN F 2000, ktorá je čiastkovým výsledkom programu OICW. Tu je pažba zbrane riešená bez vyhadzovacieho okienka. Pri vytiahnutí vystrelenej nábojnice z komory, sa táto posunie špeciálnym prenášačom pred vodorovný kanál ústiaci vpredu vedľa hlavne. Tu dopredu posúvané nábojnice vypadávajú zo zbrane von.

Belgická  FN 2000, 5,56x 45 NATO s granátometom
Belgická FN 2000, 5,56x 45 NATO s granátometom
KEL – TEC RFB  Rifle, 7,62 x 51 NATO
KEL – TEC RFB Rifle, 7,62 x 51 NATO

Iné konštrukčné riešenie bull-pup, ale s rovnakým vyhadzovaním nábojníc je u útočnej puške KEL - TEC RFB Rifle. Hlaveň sa uzamyká zvisle posuvnou závorou tvarovo prispôsobenou aj na funkciu presúvania vystrelenej nábojnice do vodorovného kanála ústiaceho do priestoru kanála nad ústím hlavne. Vo všeobecnosti, sú prevedenia zbraní bull-pup konštrukčne zložitejšie a tým aj drahšie ako klasické koncepcie. Po vykonaní výsadku z OT alebo vrťuľníka je narovnanie sklopenej, alebo vytiahnutie teleskopickej ramennej opierky manipuláciou na zlomok sekundy a tak sa výhody kompaktnosti bull-pupu strácajú. Takže bull-pup asi bude len epizódou vedúcou do slepej uličky vývoja. Pri návrhu nových útočných pušiek pre 21 storočie sa od systému bull-pup potichu upustilo.

Švajčiarský výrobca exkluzívnych a drahých útočnych pušiek SIG, ani Američania svojou M16, o prevedení bull-pup neuvažovali. Platí to aj o modernej nemeckej útočnej puške HK G 36 z polovice 90. rokov, so sklopnou plastovou ramennou opierkou, ktorej kompaktnosť po zložení je porovnateľná s bull-pupom. Aj americká útočná puška XM-8 má sofistikovanú  vyťahovaciu teleskopickú ramennú opierku. Jeden zo svetových výrobcov zbraní Izrael, popri bull-pupe TAVOR 21, vyvinul aj novšiu vymakanú útočnú pušku MASADA, so sklopnou a teleskopickou ramennou opierkou s posuvnou lícnicou a možnosťou výmeny hlavne v poli bez náradia. Aj americo-belgický FN SCAR má sklopnú teleskopickú opierku.

Je tu aj juhoafrická karabína Truvelo Raptor, pravdepodobne vyvinutá podľa GALILu, stavaná na 5,56x 45 NATO, ale aj na 7,62x39 (vz 43). Aj Kalašnikov vyvinul verzie AK 100 až AK 105, postavené na široké spektrum nábojov. Majú plastovú opierku sklopnú na ľavú stranu zbrane.

Nemecký koncern HK po úspechu s rekonštrukciou anglickej SA 80, ponúkol Američanom analýzu problémov s M4 a navrhol úpravy na jej zdokonalenie. Okrem nového zásobníka, nahradili priamy prevod prachových plynov na nosič závorníku odskúšaným piestikovým systémom v plynovej komore v plynovom nástavci podľa HK G 36. A tak vznikol americko-nemecký HK 416 a HK 417 s teleskopickou opierkou z M4. Len škoda, že neriešili aj nevhodné umiestnenie vratnej pružiny zabraňujúcej montáž sklopnej ramennej opierky, tak ako to urobil Kalašnikov a za ním všetci ostatní.

Nemecký HK G36 so sklopnou ramennou opierkou
Nemecký HK G36 so sklopnou ramennou opierkou
Ruský AK 105  so sklopenou pažbou 5,45x39
Ruský AK 105

Koncom 20ho storočia neomylné ekonomické podmienky, ale aj skúsenosti z bojového použitia, rázne ukončili „skotačenie“ konštruktérov a určili takmer unifikovaný systém. Súčasné útočné pušky, postupným vyselektovaním nevhodných konštrukcií, sa na seba viac - menej konštrukciou, koncepciou a tým aj tvarom podobajú. Hlaveň uzamknutá blokovým odsuvným záverom s otočným valcovým závorníkom neseným v jeho nosiči, ovládanom piestikom v plynovej komore s prepúšťacím kanálom do hlavne. Zbaň sa dá rozšíriť o ďalšiu odnímateľnu podvesnú zbraň integrovaného tvaru a rozmerov. Nevyhnutnou výbavou je možnosť ovešania zbrane celou paletou „streleckej bižutérie“ upevnenej na Weaver lišty, Mil-STD-1913 - Pikatínny rail. Možnosť výroby šošoviek z plastu umožnili aj vybavenie moderných útočných pušiek relatívne jednoduchými, lacnými optickými mieridlami s malým zväčšením.

Vojenský plánovači USA v poslednej štvrtine 20ho storočia dochádzali k záveru, že doterajšia paleta ručných palných zbraní jednotlivca nie je vyhovujúca, ani úplná. Z týchto dôvodov v USA vznikol v roku 1987 program JSSAP (Joit Service Small Arms Program). Podľa neho vznikol v rámci NATO podobný program s názvom OICW (Objective Individual Combat Weapon – Objektivizovaná individuálna bojová zbraň). Boli v ňom určené rámcové požiadavky, pre útočnú pušku novej generácie pre pešiaka dostávajúceho sa do priameho palebného kontaktu s protivníkom. Zdá sa, že objednávatelia mali vo svojich požiadavkách „veľké oči“ a tak hmotnosť vyvinutých prototypov sa nedala stlačiť pod 8 kg. Napokon sa požiadavky zredukovali a v USA skúšali novú útočnú pušku XM 8 vyvinutú na báze nemeckej HK G36, kde základná zbraň sa dá rozšíriť o ďalšiu odnímateľne podvesnú zbraň integrovaného tvaru a rozmerov Podobne boli skúšané aj ďalšie nové útočné pušky napr. americko-belgický FN- SCAR.

OICW   HK XM 29 – prototypová útočná  puška s brokovnicou
OICW HK XM 29
– prototypová útočná puška s brokovnicou
HK 416 s opierkou M4  zaveseným granátometom
HK 416 s opierkou M4 zaveseným granátometom
XM8 Carbine s teleskopickou pažbou a granátometom
XM8 Carbine
s teleskopickou pažbou a granátometom
FN- SCAR  rozšírený o granátomet
FN- SCAR rozšírený o granátomet
Izraelská MASADA obidve so sklopnou teleskopickou opierkou
Izraelská MASADA

Ale zbrane OICW aj v redukovanom prevedení, začínajú byť už také sofistikované, a následne aj drahé, že v rozvojových krajinách sú nepredajné. Svet je presýtený pechotnými zbraňami najmä ruského pôvodu a možnosť globálneho vojnového konfiktu a tým aj potreba hromadného vyzbrojovania armád veľkými počtami zbraní v civilizovanom svete pominula. Zavedením nových výrobných technológií a materiálov, začali ručné palné zbrane, za priateľné ceny, vyrábať aj štáty s malou, alebo žiadnou zbrojárskou tradíciou (Južná Kórea, Singapur, atď.). Potom export nových zbraní do zemí tretieho sveta, pri nerešpektovaní ich podmienok, je čoraz ťažší. Zdá sa, že zavedenie takýchto zbraní bude problémom aj pre ekonomicky vyspelé štáty. V tomto smere je starý dobrý Kalašnikov a jeho deriváty neprekonateľný.

V súčasnosti sa zistilo, že zavedený náboj 5,56 x 45 NATO nie je to „pravé orechové“, tak sa laboruje s ďalšími novými - výkonnejšími nábojmi. Tých začína byť od 5,56 do 7,62 mm veľké množstvo typov. Americká firma Remington vyvinula nový náboj 6,8 Rem SPC (6,8x43). K tomu firma Barrett Firearms Comp. vyvinula útočnú pušku mod. REC 7, preznačenú na M 468 A1. Podobnú zbraň vyvinula aj firma Bushmaster 6,8 SPC Carbine. Patria do veľkej rodiny Stonerových zbraní.Druhá americká firma Alexander Arms tiež vyvinula nový náboj strednej výkonnosti, GRENDEL 6,5 mm (6,5x39mm). Laboruje sa s projektilmi od 5,8 g po 8,4 g a dosahujú sa s nimi rýchlosti od 770 po 880 m/s, pri kinetickej energii od 2248 po 2633 J, čo je viac ako pri 5,56x45 NATO, aj u ruského vz. 43, ale menej ako u 7,62x51 NATO. K tomu vyvinula aj svoju útočnú pušku Grendel. Ako ináč, tiež je zo Stonerovým systémom.

Na čom pracujú Rusi nie je známe. U nich je vôbec problém s dostatkom informácií.

O tumblingu projektilu, pri nových nábojoch a zbraniach, sa vo všeobecnosti taktne mlčí.

Autor: Ing. Michal Bencúr | Vloženo 1. 2. 2009 |