Úvaha o zbraních „bull-pup“ - Specwar.info 

Úvaha o zbraních „bull-pup“

V 80 rokoch 20 storočia sa s veľkým elánom začalo uvažovať s vývojom zbraní typu „bull-pup“. Tieto sú charakteristické umiestnením záverového a bicieho mechanizmu v priestore dutiny pažby a polohy zásobníka až za pištoľovou rukoväťou. Je to veľmi lákavá predstava, že prakticky jalový priestor pažby bude využitý umiestnením nejakého mechanizmu. Nespornou prednosťou tejto konfigurácie je kompaktnosť zbrane a najmä to, že pri rovnakej dĺžke hlavne, sa celková dĺžka zbrane skráti o cca 250 mm. Táto prednosť je využiteľná najmä pri preprave vojsk v stiesnených priestoroch OT, vrtuľníka, lietadla, leteckých výsadkov a tiež pre boj v džungli, v budovách apod.

Prvé pokusy spadajú do začiatku 20 storočia, kedy zbrojovka Lee-Enfield vyrobila prvé pokusné ešte ručné opakovačky na klasický britský puškový náboj .303 British. Systém sa neujal, lebo kľuka ovládania záveru bola umiestnená až na konci pažby v blízkosti jej botky. Potom, pri každom nabití nového náboja, vojak musel odlíciť, posunúť zbraň do užívateľsky vhodnej polohy pre nabitie, po nabití znova prilíciť a namieriť. Takže streľba oproti klasickej Enfieldke bola podstatne pomalšia. A tiež v tých časoch ešte neboli OT, ani vrtuľníky, takže sa výhoda kratšej zbrane nemala kde nevyužiť. Samozrejme s ľavákmi bol problém, lebo kľuka ovládania záveru trčiaca na pravú stranu sa pri streľbe opierala o ich prsia.

Vážnejšie sa Angličania s problémom zaoberali znova po 2. WW, kedy sa uvažovalo so zavedením typu EM2 aj do armády. Ale zasiahli politici a začalo sa jej vytýkať, že bol zvolený nešťastný britský pokusný náboj ráže 7 mm (.280 British, alebo .280/30) nezodpovedajúci zamýšľanej koncepcii štandardizovaného náboja NATO. Bolo to v čase, kedy v NATO vládla nevyjasnenosť budúceho spoločného puškového náboja náhradzujúceho pestrú paletu puškových nábojov používaných za 2. WW. Bola stanovená požiadavka, že by to mal byť moderný náboj strednej balistickej výkonnosti. Takže Američania presadili svoj 7,62x51 NATO (308 WIN). Ale začiatkom 60tich rokov Američania predsa len uznali, že ich náboj je pre túto kategóriu nábojov až príliž výkonný a tak prišli s novým už mikrorážovám nábojom 5,56x45 NATO (223 Rem). K tomu Eugen Stoner vymyslel AR15, vojakmi premenovanú na M16 a mohlo sa ísť do Vietnamu. Rusi, na rozdiel od NATO, tu boli v časovom predstihu. Pre túto kategóriu mali náboj vz. 43 (7,62x39) a k tomu Kalašnikova. Uspokojený úspehom vz. 43, zaspali na vavrínoch a svoj mikrorážový náboj 5,45x39 vyvinuli v roku 1973, teda až 12 rokov po Američanoch.

Neskôr Angličania, keď už bolo jasné prijatie náboja 5,56x45 mm NATO, ešte raz experimentovali s ďalším vlastným nábojom ráže 4,85 x 49 mm, ale ani ten asi najmä preto, že nebol americký, nebol prijatý. Takže, od dotiahnutia vývoja zbrane „Bull-pup“ sa upustilo, čím Angličania prišli o získané cenné skúsenosti a tiež o dobrý obchodný artikel. Že prečo nevyvíjali zbraň priamo na náboj 5,56x45 NATO je už otázka len na nich. Armádu vyzbrojili belgickou FN-FAL, v ráži 7,62x51 NATO, ktorú neskôr aj licenčne vyrábali. Nakoniec prvé bull-pupy zaviedli Francúzi svojím FAMASom ale už pre oficiálny náboj 5,56 x 45 mm NATO. Neskôr aj angličania oprášili svoje staré návrhy a prišli s útočnou puškou systému „bull-pup“ SA 80 komorovanou už na zavedený náboj NATO. Ale táto zbraň od začiatku nemala dobrú povesť. Problémy, okrem mnohých iných, boli najmä s jej spoľahlivosťou, čo je pri použití v bojových podmiekach dosť zásadná otázka.

Overovaním funkcie útočných pušiek konštrukcie „bull-pup“, najmä v bojových podmienkach bolo však zistené, že táto koncepcia, na prvý pohľad ideálna, až taká ideálna nie je. Riešenie má niekoľko zásadných a z toho prameniacich množstvo dielčích nedostatkov. Prvým nedostatkom je, že pri prilícení zbrane, vyhadzovacie okienko nábojníc na pažbe, je vo vzdialenosti na niekoľkých centimetrov od oka, ucha a nosa strelca. Tento stav, pri otváraní vyhadzovacieho okienka a vyhadzovaní vystrelenej nábojnice po výstrele, spôsobuje zvýšené nebezpečie poranenia mieriaceho oka, nosných a ušných dutín strelca zvyškami horúcich splodín horenia pušného prachu vyletujúcich z nábojovej komory hlavne a z vystrelenej nábojnice. Pristupuje tu tiež aj neúmerne zvýšené hlukové namáhanie ucha strelca a nepríjemné sú aj nárazy záveru v jeho zadnej polohe prenášané z lícnice dutej pažby na lebku strelca a jej mozgovú dutinu. Výsledkom je celkový strach strelca z výstrelu, nedostatočné prilícenie zbrane, zatváranie oka a následná nepresnosť streľby. Tento strach sa dá čiastočne znížiť používaním ochranných okuliarov, tlmičov uší a získaním návykov dlhodobým nácvikom streľby. Niektorí vojaci sa ale tohto strachu nezbavia nikdy.

Druhým nedostatkom je nutnosť puškárskej prestavby zbrane pre použitie „ľavákmi“. Tých je podľa rôznych údajov od 7 do 15 % populácie (niektorí sú úplní ľaváci a niektorí píšu pravou, ale všetko ostatné robia ľavou). Vyžaduje si to prestavbu zbrane presunutím lícnice pažby na jej pravú stranu, presunutie vyhadzovacieho okienka, vyťahovača a vyhadzovača nábojníc tak, aby nábojnice boli vyhadzované na ľavú stranu od zbrane. Nutnosť prestavby komplikuje konštrukciu zbrane a pribúda množstvo súčiastok záverového mechanizmu s nutnosťou možnosti pravo-ľavého zabudovania. Niektoré súčiastky sa pravo-ľavé skonštruovať vôbec nedajú a musia byť vyrobené jak v pravom, tak aj v ľavom prevedení. Prináša to v závislosti od rozdielneho počtu ľavákov v jednotkách, zvýšené nároky na logistiku ich zásobovania adaptačnými súpravami ľavého prevedenia. Prerobenie zbrane je potom väčšinou práca pre útvarového zbrojára. Lenže, takto prerobená zbraň je ale použiteľná zase len ľavákmi.

Aj inštinktívna streľba od boku je problematická. Pri takej streľbe, kedy pažba zbrane je pritláčaná lakťom ruky strelca ku jeho trupu, tento predpažím svojej ruky, môže nevedome zakrývať vyhadzovacie okienko na pažbe, čo spôsobí nevyhodenie prázdnej nábojnice a tým aj poruchu zbrane.

Problém rázne vyriešili Angličania a to tak, že svoju SA 80 vyvinuli len pre pravákov. Žiadne prerábanie nebude. Ľaváci pôjdu bojovať do kuchyne, ku lapiduchom, alebo sa zašijú na štáboch. Pravo-ľavý problém tu nedokázali vyriešiť ani konštruktérski majstri od H&K, ktorí, aby zachránili naštrbenú reputáciu tejto zbrane, zbraň zrekonštruovali do tej miery, že nové prevedenie SA 80 A2 sa len zvonku podobá na pôvodné anglické prevedenie.

Sovietsky, resp. ruský výrobcovia v spolupráci s vojenskými kruhmi tiež experimentovali s konceptom „bull-pup“ (Korobov TKB-408, TKB-022, Štečkin TKB-0146). Roku 1994 sa objavil komplet Groza-OC-14 určený pre špeciálne jednotky MV. Ale nakoniec Rusi radšej ostali pri neprekonateľnom Kalašnikovovi s jeho modifikáciami. S prerobením Kalašnikova na „bull-pup“ to skúšali Fíni svojím Valmet M 82, na náboj 5,56 x 45 NATO. Ale dieru do sveta s ním neurobili. Staršie Valmety M 62 a M 71 sú fínskymi napodobeninami Kalašnikova.

TKB-408 FN F2000 Steyer AUG
TKB-408, FN F2000, Steyer AUG. (Zdroj: neznámý.)

O závažnosti problému svedčí aj riešenie u novej belgickej FN F 2000. Tu je pažba zbrane riešená bez vyhadzovacieho okienka. Fuguje to tak, že pri vytiahnutí vystrelenej nábojnice z komory, sa prázdna nábojnica posunie špeciálnym prenášačom do strany a zasunie vpred do vodorovného kanála ústiaceho vpredu vpravo od hlavne, kde nábojnice sa posúvajú dopredu a vypadávajú zo zbrane von. Možno povedať, že je to jediné komplexné riešenie spomenutých nedostatkov, ale asi za cenu neúmerne zvýšenej zložitosti a počtu súčiastok systému (čím viac súčiastok a väčšia zložitosť, tým väčšia možnosť poruchy). A to nehovorím o cene zbrane a jej používaní vojakmi podpriemernej vzdelanostnej a intelektuálnej úrovne. Táto zbraň sa týmto vylúčila s množiny masovo vyrábaných a do rozvojových krajín exportovateľných zbraní. Vo všeobecnosti sú prevedenia bull-pup konštrukčne zložitejšie a tým aj drahšie ako zbrane klasickej konfigurácie. Napr. u Steyr AUG, si len ťažko možno predstaviť, že nejaký negramotný domorodý bojovník ju rozoberá pri čistení od púštneho piesku. V tomto smere je Kalašnikov neprekonateľný.

Nedostatky asi budú prevažovať nad prínosmi. A možno aj preto napr. švajčiarký výrobca exkluzívnych a drahých útočnych pušiek SIG, ani americký výrobca M16 s jeho modifikáciami o prevedení „bull-pup“ neuvažoval. Platí to aj o v súčasnosti najmodernejšej, do užívania zavedenej útočnej pušky  H&K G36 (5,56 x 45 NATO), konštruovanej v polovici 90tych rokoch. Tu bola použitá klasická koncepcia so sklopnou ramennou opierkou, ktorej kompaktnosť po zložení je porovnateľná s kofiguráciou „bull-pup“. Rovnako americká pokusná útočná puška XM-8, navrhnutá v rámci programu vývoja nových ručných palných zbraní, vyvinutá Nemcami na báze H&K G36 ako náhrada za M16 a M4 (a to už vzhľadom na americký lokálpatriotizmus v oblasti zbraní je čo povedať) má klasické usporiadanie so sofistikovasnejšou  vyťahovacou teleskopickou pažbou podobnou typu z M4.

Po vykonaní výsadku z OT, alebo vrťuľníka sa výhoda kompaktnosti zbrane „bull-pup“ stráca. U moderných útočných pušiek klasického designu je narovnanie sklopenej, alebo vytiahnutie teleskopickej ramennej opierky manipuláciou na zlomok sekundy a vojak to po vysadení z OT ju vykoná aj v pokluse v jeho zákryte. Prišiel na to aj Kalašnikov svojím novým modernizovaným prevedením AK 100 až AK 105, kde plastové pažby sú oproti starým dreveným sklopné na ľavú stranu zbrane.

Inak H&K G36 v súčasnosti začína byť (podobne ako kedysi H&K MP5 u samopalov) etalónom úrovne konštrukcie moderných útočných pušiek s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné útočné pušky. Jediné použitie koncepcie „bull-pup“ u H&K bolo pri modernej samonabíjacej malorážke G 22 v ráži .22LR, určenej pre výcvik streľby, šport a zábavu. Aj tu sa, a to aj napriek použitiu nevýkonného náboja, nedostatky z  tepelného a hlukového  pôsobenia pri streľbe dosť nepriaznivo prejavujú, čo túto zbraň na preplnenom európskom trhu so zbraňami komerčne dosť znevýhodňuje.

Takže, podľa predošlého, konštrukcia dokonalej zbrane typu „bull-pup“ bude asi prolém. A asi platí, že nie je všetko zlato čo sa blyští a čas všetko ukáže.

Autor: Ing. Michal Bencúr | Vloženo 11. 4. 2008 |